Ryby (Pisces)

obr. Súhvezdie Ryby s vyznačenými deep sky objektami; autor: -AnSen-

Súhvezdie Ryby patrí mezdi ekliptikálne súhvezdia. Znamená to, že ním prechádza dráha zdanlivého pohybu Slnka po oblohe. Je jedno z najväčších zvieratníkovým súhvezdím.  V súhvezdí sa nachádza aj priesečník ekliptiky a nebeského rovníka – tzv. jarný bod. Najjasnejšou hviezdou je žltý obor Alpherg (Eta Piscium). Je od nás vzdialený približne 350 svetelných rokov. Tvarom pripomína dve ryby spojené šnúrou. Nakoľko leží súhvezdie ďaleko od roviny Mliečnej cesty, nenachádzajú sa v ňom objekty, ktoré by boli lákadlom pre pozorovania. Zaujme ale bohatým výberom vzdialených galaxií a zaujímavých dvojhviezd. Najlepším obdobím na jeho pozorovanie zo Slovenska je jeseň, predovšetkým október a november. Súhvezdie Ryby sú, vďaka svojej polohe, oknom do medzigalaktického priestoru. Fantómová galaxia M 74 (NGC 628) sa nachádza približne 1,3° severovýchodne od najjasnejšej hviezdy Alpherg. Ide o špirálovú galaxiu natočenú čelom k Zemi. Má však veľmi nízku jasnosť a tak ju je, pre amatérskych pozorovateľov, veľmi ťažké pozorovať. Pri jej vyhľadávaní, sa odporúča nepoužívať priamy pohľad do stredu zorného poľa, ale pozerať mierne bokom. Vtedy je ľudské oko citlivejšie na slabé svetlo (viď. tiež POZOROVANIE NEJASNÝCH OBJEKTOV ).

Ďalšou galaxiou s jasným jadrom, ktorá sa často označuje za prototyp pravidelnej špirálovej galaxie, je NGC 488. V ďalekohľade sa javí ako oválny hmlistý obláčik. NGC 520 je pár zrážajúcich sa galaxií, ktoré sa v ďalekohľadoch javia ako dlhá cigara. Nie sú jedinou tohto druhu, v súhvezdí nájdeme aj trojicu navzájom interagujúcich galaxií, ktoré bývajú lákadlom hlavne pre astrofotografov. Prstencová galaxia NGC 660 zaujme prstencom hviezd a plynu obiehajúcim takmer kolmo na jej hlavný disk. Veľmi vďačnými pozorovateľnými objektami sú dvojhviezda Alrescha (Alfa Piscium), ktorá je uzlom na šnúre spájajúcej obe ryby. Ide o blízku fyzickú dvojhviezdu, na ktorej pozorovanie je potrebný kvalitnejší ďalekohľad. Majiteľov menších ďalekohľadov určite zaujme dvojica zložená z hviezd so žltkastým a bielym nádychom – Zeta Piscium. Zaujímavá je tiež uhlíková, nepravidelne premenná hviezda TX Piscium (19 Piscium), nachádzajúca sa v južnej časti súhvezdia a ktorá vyniká už v triédri sýtou oranžovo-červenou farbou. Krúžok rýb (Circlet of Pisces) je tvorený siedmimi hviezdami v západnej časti súhvezdia. Predstavujú hlavu západnej ryby a za jasnej noci bez svetelného smogu sú dobre viditeľné voľným okom ako výborný orientačný bod. Na vyhľadávanie uvedených objektov je potrebná tmavá obloha mimo mesta. 

Anna Senčeková

Zdroje:

Messier 74. Dostupné na internete: https://science.nasa.gov/mission/hubble/science/explore-the-night-sky/hubble-messier-catalog/messier-74/ [Citované dňa: 15. novembra 2026 o 21:46]

PLAUCHOVÁ, Jana. Čo možno neviete o Rybách. Dostupné na internete: https://astrin.planetarium.sk/co-mozno-neviete-o-rybach-c07634 [Citované dňa: 15. novembra 2026 o 21:49]

Skupina galaxii v souhvězdí ryb (NGC474, NGC470 & NGC467). Dostupné na internete: https://www.astro.cz/fotogalerie/ceska-astrofotografie-mesice.html?id=3000&tag=%C4%8CAM [Citované dňa: 15. novembra 2026 o 21:52]

Alrescha – α Piscium. Dostupné na internete: https://theskylive.com/sky/stars/alrescha-alpha-piscium-star [Citované dňa: 15. novembra 2026 o 21:55]

The Constellation Pisces. Dostupné na internete: https://preciousminddotorg.wordpress.com/2015/10/29/the-constellatin-pices/ [Citované dňa: 15. novembra 2026 o 21:34]

Detajl souhvězdí ryby. Dostupné na internete: https://astronomia.zcu.cz/hvezdy/souhvezdi-psc  [Citované dňa: 15. novembra 2026 o 21:59]

2P/Encke

Obrázok Enckeho kométy ako ju zaznamenala sonda SOHO dňa 25. novembra 2013 o 21:19 svetového času By NASA/STEREO – http://sohowww.nascom.nasa.gov/hotshots/index.html/ (http://sohowww.nascom.nasa.gov/hotshots/index.html/hi1a_ison_inbound.jpg), Public Domain/Verejná doména, https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=29881905

Do slnečnej sústavy sa práve vracia jedna z najznámejších komét h – 2P/Encke. Jej výnimočnosť spočíva v dĺžke jej obežnej dráhy –  3,3 roka (úplne presne je to 1 200 dní), ktorá je  najkratšia z dráh všetkých klasických jasných komét v Slnečnej sústave. Spája sa s dvomi jesennými meteorickými rojmi – Južné a Severné Tauridy (október – november) a letnými Beta Tauridy (júnový denný meteorický roj). Tauridy dosahujú vrchol vždy v októbri-novembri a sú známe vysokým podielom bolidov v roji, ktoré môžu vybuchovať do pôsobivej explózie svetla a farieb, s vrcholom často okolo sviatku všetkých svätých.  

Kométa bola objavená Pierrom F. A. Mechainom 17. januára 1786. Neskôr ju v jej nasledujúcich prechodoch okolo Slnka iní astronómovia lokalizovali, no stále nebola definovaná ako tá istá kométa, až kým Johann Franz Encke nevypočítal jej obežnú dráhu. A po ňom nesie odvtedy aj svoje meno. Enckeho kométa je malá, jej jadro má priemer len 4,8 kilometra. Pre porovnanie, teleso, ktoré bolo príčinou vyhynutia dinosaurov, bolo 3 x väčšie. Perihélium dosiahne kométa až 10. februára 2027. To posledné nastalo v roku 2015. V mesiacoch október-november sa nachádza nad východným obzorom v súhvezdí Pegasa krátko po západe Slnka. Kvôli veľmi nízkej jasnosti (okolo 14. magnitúd) je viditeľná len cez veľké amatérske ďalekohľady. V decembri by sa pozorovacie podmienky mali začať zlepšovať. Podľa astronomických predpovedí na webe Star Walk by mala kométa zjasnieť až na hodnotu okolo 13. magnitúd. Stále bude však viditeľná len pomocou stredných a väčších ďalekohľadov. Začiatkom februára 2027 by mohla dosiahnuť jasnosť okolo 6. magnitúd, čo je na hranici viditeľnosti voľným okom. Mohla by sa tak stať ľahko viditeľnou v poľovníckych binokulároch. Tie sú na vyhľadávanie komét najlepšie, pretože zahŕňajú široké zorné pole. 

Anna Senčeková

Zdroje:

Encke. Dostupné na internete: https://astro.vanbuitenen.nl/comet/2 [Citované dňa: 22.10.2026 o 20:59]

Comet Encke 2027: When It Returns and How to See It. Dostupné na internete: https://starwalk.space/en/news/comet-encke [Citované dňa: 22.10.2026 o 20:41]

2P/Encke. Dostupné na internete: https://science.nasa.gov/solar-system/comets/2p-encke/ [Citované dňa: 22.10.2026 o 21:29]

 

Hviezda s čiernou dierou vo svojom vnútri?

V ďalekom kozme, vo vzdialenosti miliárd svetelných rokov od Zeme, v súhvezdí Veľryby, zachytil vesmírny ďalekohľad Jamesa Webba, záhadnú hviezdu, vyžarujúcu stomiliardkrát viacej energie než by mala. Jej vek pamätá časy raného vesmíru. Množstvo ňou vyžiarenej energie je porovnateľné s množstvom, ktoré zvyknú vyžarovať čierne diery. Vedci predpokladajú že hviezda vznikla na počiatku vekov, asi 660 miliónov rokov po Veľkom tresku. Ak by tento záhadný hviezdny objekt naozaj ukrýval vo svojom strede čiernu dieru, ako sa predpokladá, jej veľkosť by bola asi stotisíckrát väčšia než Slnko. Z blízka by vyzerala ako hviezda obklopená rozsiahlym oblakom plynu vo veľkosti našej slnečnej sústavy. To, že by mohlo ísť o hviezdu s čiernou dierou ukrytou vo svojom strede, je zatiaľ len hypotéza. Ak by sa ale potvrdila, znamenalo by to, že aj iné objekty z rovnakého obdobia, detekované Webbovým ďalekohľadom, ako malé červené bodky (pomenované podľa červeného posunu, ktorý dosvedčuje ich vzdialenosť a teda vek vzniku), sú rovnako ako ona, tiež hviezdami so stredovou čiernou dierou. Čo sú tieto červené bodky zač, sa zatiaľ nevie. Mohli by to byť zárodky supermasivních čiernych dier – ktoré sa stali centrami takmer všetkých galaxií. Ich rozmiestnenie by túto hypotézu potvrdzovalo. Prvýkrát boli zaznamenané v júni 2023. Podľa vzdialenosti v akej sa nachádzajú, sa odhaduje, že vznikli v období 0,6 a 1,6 miliardy rokov po Veľkom tresku (tzn. pred 13,2 až 12,2 miliardami rokov), pričom o väčšine z nich sa predpokladá, že pochádza z obdobia približne 600 miliónov rokov po Veľkom tresku. Jedna teória hovorí, že “malé červené bodky” sú skorými štádiami supermasívnych čiernych dier. Pôvodné správy identifikovali červené bodky ako typ skorého aktívneho galaktického jadra obsahujúceho supermasívnu čiernu dieru. Zdá sa, že majú len malé množstvo röntgenového žiarenia, ale ploché infračervené spektrum a vykazujú medzi sebou veľmi malú variabilitu. Modely naznačujú, že červená farba a infračervené žiarenie je výsledkom rozptylu svetla z hustého ionizovaného plynu. Mohli by tiež byť supermasívnymi nekovovými primordiálnymi hviezdami – známymi aj ako hviezdy populácie III – s hmotnosťou milión hmotností Slnka. Iné teórie tvrdia, že ide o akoby-hviezdy, alebo objekty pozostávajúce z čiernej diery obklopenej plynným obalom, či početné, no slabé aktívne galaktické jadrá. Plyn v infračervenom svetle sa otáča extrémne rýchlo, čo je porovnateľné s extrémnou rýchlosťou rotácie supermasívnych čiernych dier. Ich vlastnosti je ťažké vysvetliť.

Anna Senčeková

Zdroje:

ROSA, Tomáš: Webbův teleskop objevil nové vesmírné těleso. Hvězda vyzařuje energii černé díry. Dostupné na internete: https://www.msn.com/cs-cz/science/astronomy/webb%C5%AFv-teleskop-objevil-nov%C3%A9-vesm%C3%ADrn%C3%A9-t%C4%9Bleso-hv%C4%9Bzda-vyza%C5%99uje-energii-%C4%8Dern%C3%A9-d%C3%ADry/ar-AA2alxoM?ocid=winp1taskbar&cvid=6a881723ee284eaebe238b63cc940fdb&ei=30 [Citované dňa: 21. september 2026 o 20:01]

BOYLE, Rebecca: The Beautiful Confusion of the First Billion Years Cmes Into View. Dostupné na internete: https://www.quantamagazine.org/the-beautiful-confusion-of-the-first-billion-years-comes-into-view-20241009/ [Citované dňa: 21. september 2026 o 20:12]
ANONYMUS. Newfound Galaxy Class May Indicate Early Black Hole Growth, Webb Finds. Dostupné na internete: https://science.nasa.gov/missions/webb/newfound-galaxy-class-may-indicate-early-black-hole-growth-webb-finds/ [Citované dňa: 21. september 2026 o 20:49]

NANDAL, Devesh, LOEB, Abraham. Supermassive Stars Match the Spectral Signatures of JWST’s Little Red Dots. Dostupné na internete: https://iopscience.iop.org/article/10.3847/1538-4357/ae32f3 [Citované dňa: 21. september 2026 o 21:09]

GOUGH, Evan. Are the JWST’s Little Red Dots Actually Supermassive Black Hole Seeds? Dostupné na internete: https://www.universetoday.com/articles/are-the-jwsts-little-red-dots-actually-supermassive-black-hole-seeds [Citované dňa: 21. september 2026 o 21:39]
BEGELMAN, C., DEXTER, Jason. Little Red Dots as Late-stage Quasi-stars. Dostupné na internete: https://iopscience.iop.org/article/10.3847/1538-4357/ae274a [Citované dňa: 21. september 2026 o 21:49]

Polygonálne trhliny v marťanskom bahne

Dňa 19. a 20. júna 2026 ako stúpal rover Curiosity priesmykom na svahoch hory Sharp, urobil po 14 rokoch svojej misie, kompletnú 360stupňovú panoramatickú fotografiu uvedcenej oblasti. Tá odhalila malé textúry, tzv. polygonálne zlomeniny, rozprestierajúce sa do všetkých okolitých smerov. Podobajú sa včeliemu plástu. Ich výskyt bol potvrdený aj v bezprostrednom okolí šesť metrového kopca Miraflores, pokrytého hrubou vrstvou piesku. Každý z jednotlivých mnohouholníkov má priemer medzi štyrmi až ôsmymi centimetrami. Podobné štruktúry boli v minulosti pozorované v malom rozsahu aj na iných miestach červenej planéty, ale v takomto rozsahu, ako na tomto mieste, ešte nie. Odborníci okamžite zozbierali dáta potrebné na zmeranie ich tvarov a chemického zloženia, potrebné k získaniu informácií o ich pôvode. Nájdené štruktúry nie sú obvyklé, ale ani nie neznáme. Podobné geologické útvary poznáme aj z povrchu Zeme. Na Zemi vznikajú najčastejšie pri chladnutí magmatických hornín, keď horúca láva alebo magma rovnomerne chladne a zmenšuje svoj objem. V hornine tak vzniká pletivo kontrakčných trhlín, ktoré sa potom spájajú do pravidelných 5-uholníkových alebo 6-uholníkových tvarov. Alebo sa jedná o štruktúrne polygonálne pôdy a sieť mrazových klinov v chladných oblastiach planéty. Typickou horninou pre vznik takýchto štruktúr v pozemských podmienkach, je bazalt (čadič), menej často aj iné výlevné horniny ako sú napr. andezity či ryolity. Najznámejšie pozemské lokality s výskytom polygonálnych útvarov sú Giant’s Causeway v Írsku, alebo Devil’s Postpile v Spojených štátoch amerických. Podobné útvary máme aj na Slovensku – Šarišský čadičový hradný vrch, Putikov vŕšok (najmladšia sopka), alebo čadičové stĺpy pri Somoške.
Existuje niekoľko hypotéz ako mohli takéto geologické štruktúry vzniknúť na Marse. Tou najjednoduchšou možnosťou je, že by sa jednalo o praskliny v blate (to bol aj prípad už skôr nájdených polygónov na Marse), ktoré vznikajú za normálnych okolností vysychaním predtým vlhkej pôdy, ktorá sa pri tomto procese scvrkáva. Tento jav bežne poznáme aj z nášho pozemského prostredia, predovšetkým v čase letných horúčav. Komplikovanejšími mechanizmami, ktoré môžu tento efekt spôsobiť, sú opakované cykly ohrievania a ochladzovania pôdneho terénu, alebo môže byť ich dôvodom postupné stlačovanie sedimentov pod vyššie položenou pôdou, kedy dochádza k vytláčaniu vody z vnútra pôdy. Nie je tajomstvom, že už skôr, počas svojej misie identifikoval rover Curiosity náznaky, že sa kedysi na Marse nachádzala voda. Oblasť nálezu polygonálnych štruktúr je geologicky stará miliardy rokov. Vtedy sa pod 5 km vysokou horou Mount Sharp, nachádzali jazerá a riečištia vodných tokov. To, ako vznikla polygonálna sieť zlomenín pod úpätím kopca Miraflores, ukáže až nasledujúci výskum roverom zozbieraných dát.

obr.: Detailný záber panorámy zhotovenej kamerou Mastcam na palube sondy Curiosity v „Pontours“ odhaľuje šesťuholníkové vzory – na tom istom obrázku vpravo zvýraznené červenou farbou – ktoré naznačujú, že tieto bahenné praskliny vznikli po mnohých cykloch vlhka a sucha, ktoré sa vyskytovali v priebehu rokov. Zdroj / Credits: NASA/JPL-Caltech/MSSS/IRAPNASA  https://mars.nasa.gov/news/9459/cracks-in-ancient-martian-mud-surprise-nasas-curiosity-rover-team/ licencia: CC BY-SA 4.0

Anna Senčeková

Zdroje:

SMĚLÝ, Karel. Téměř 14 let mise a najednou toto: NASA žasne nad obřím mořem polygonů na Marsu. Dostupné na internete: https://www.techzpravy.cz/temer-14-let-mise-a-najednou-toto-nasa-zasne-nad-obrim-morem-polygonu-na-marsu/ Citované dňa: 4. augusta 2026 o 7:38

ANONYMUS. Cracks in Ancient Martian Mud Surprise NASA’s Curiosity Rover Team. Dostupné na internete: https://www.nasa.gov/missions/mars-science-laboratory/curiosity-rover/cracks-in-ancient-martian-mud-surprise-nasas-curiosity-rover-team/ Citované dňa: 4. augusta 2026 o 7:49

Čiastočné zatmenie Mesiaca 28. augusta 2026

Nad ránom, dňa 28. augusta 2026, počas svitania, nastáva čiastočné zatmenie Mesiaca. Na jeho pozorovanie sa odporúča vyjsť na vyvýšené miesto s voľným výhľadom na západný obzor. Pre Banskú Bystricu úkaz začne o 3:23 LSEČ, kedy začne Mesiac vstupovať do zemského polotieňa. Na začiatku polotieňového zatmenia bude Mesiac ešte relatívne vysoko – cca 20° nad juhozápadným obzorom. V tom čase bude jeho stmavenie voľným okom takmer nepostrehnuteľné. O 4:33 LSEČ začne čiastočné zatmenie. Vtedy sa bude Mesiac nachádzať už len cca 11° nad obzorom. Do maximálnej fázy s magnitúdou 0.884 a zakrytím mesačného povrchu v rozsahu až 93%, kedy sa Mesiac sfarbí do červena sa Mesaic dostane o 5:54 LSEČ. Vtedy bude Mesiac už len 2°nad obzorom a na opačnej strane začne v tom okamihu svitať. Koniec maximálnej fázy nás čaká o 5:58 LSEČ. To už ale bude v Banskej Bystrici Mesiac pod obzorom. Maximálne zatmenie, spolu s konečným čiastočným a penumbrálnym zatmením, sa tak bude odohrávať už pod horizontom. Keby sme mali možnosť vzhľadom na zemepisnú polohu, odsledovať celý priebeh zatmenia, úkaz by sme sledovali 2 hodiny a 34 minút. Aby sme si zatmenie mohli maximálne vychutnať, bude potrebné, ako sme už uviedli, zaujať v teréne vysoký bod, alebo si nájsť nerušené miesto s voľným výhľadom na západo-juhozápad. Najvhodnejšie miesta pre jeho pozorovanie bude vrch Urpín s výhľadom na západ, Suchý vrch, či kopec Graniar. Ak máte auto, vhodný bude tiež okolitý hrebeň Kremnických vrchov (Skalka, lúky pri Králikoch) či Starohorských vrchov, kde sú miesta, nachádzajúce sa nad inverznou vrstvou, kde je čistejší vzduch a menej svetelného smogu. Dobrý výhľad bude aj z okrajových častí mesta s priamym pohľadom na juzápadný obzor, napr. Sásová a Rudlová. Úkaz sa dá pozorovať voľným okom, ale pre vychutnanie si detajlov, sa odporúča pozorovať aspoň cez binokulár. Úplne ideálny je samozrejme astronomický ďalekohľad. Úkaz ponúka aj možnosť zhotovenia zaujímavých kompozičných fotografií. Pekné môžu byť zábery Mesiaca a panorámy vysielača na Suchom vrchu alebo so siluetami Kremnických vrchov. Ak plánujete fotografovať detaily zemského tieňa na kráteroch, nutnou pomôckou bude statív a objektív s dlhým ohniskom (aspoň 300 mm a viac). S klesajúcim Mesiacom bude atmosféra rušiť obraz vlnením, preto sa odporúča fotografovať v čase, kedy bude Mesiac ešte dostatočne vysoko – v čase medzi 04:40 až 05:30 LSEČ.

Anna Senčeková

Čiastočné zatmenie Slnka 12. august 2026

Dňa 12. augusta 2026 nastane prvé zo sérií troch zatmení Slnka viditeľných zo Španielska v rokoch 2026 až 2028, patriacich do série Saros 126¹. Z územia Slovenskej republiky bude zatmenie pozorovateľné len ako čiastočné zatmenie. Bude to však prvé zatmenie od 11. augusta 1999, ktoré bude tak výrazné, že v Bratislave a jej blízkom okolí bude Mesiac zakrývať až 80% (!) slnečného disku, v Banskej Bystrici 60% a napríklad v Košiciach to bude 52%.  Uvedené čísla sú podmienené vzdialenosti pozorovacieho územia od tzv. pásu totality, ktorý sa v tomto prípade bude tiahnuť od východného Španielska cez Malorku, Ibizu, západnú časť Islandu až po východné Grónsko. Najlepšie podmienky nastanú v Grónsku, kde bude maximálna časť zatmenia trvať 2 minutý a 18 sekúnd. Čo sa týka počasia, tak to bude v uvedenom termíne pozorovateľom priaznivejšie naklonené v Španielsku.

V Banskej Bystrici nastane začiatok zatmenia cca 19:22 LSEČ. Maximálnu fázu bude možné pozorovať krátko pred západom Slnka veľmi nízko nad západným obzorom, približne okolo 20:00. Koniec zatmenia Slnka z Banskej Bystrice nebude možné pozorovať. Záujemcom o pozorovanie tohto krásneho nebeského úkazu, sa odporúčajú vybrať si miesta s väčšou nadmorskou výškou, ktorá ponúka čistejší vzduch a lepší výhľad ponad okolité kopce, ktorých je okolo Banskej Bystrice neúrekom. Odskúšaným pozorovacím miestom je už tradične Vartovka, zaujímavé by to mohlo byť aj z lúk v okolí Kalvárie (?) a potom jednoznačne Šachtičky a Donovaly. Dobré podmienky budú aj zo Sásovej. Čím vyššie poschodie v paneláku, tým lepšie. Pri pozorovaní nezabudnite chrániť svoj zrak príslušnými ochrannými prostriedkami. Aj keď bude zakrytá nadpolovičná plocha slnečného disku, aj tak by ste mohli prísť o zrak. Odporúčajú sa použiť ochranné slnečné fóliové okuliare Solar Eclipse Glasses alebo iné okuliare na pozorovanie zatmenia slnka . Sú cenovo prístupné a bezpečné. V žiadnom prípade nepoužívajte obyčajné slnečné!!! Na astronomickú a fotografickú optiku sa odporúča založiť ochranná fólia BAADER AstrosolarTM. Prepúšťa len 0,01 slnečného svitu, čo dostatočne na pozorovanie stačí. Dostať ju kúpiť v predajniach s astronomickou pozorovacou technikou. Predáva sa vo formáte cca A5 a z nej sa potom zhotovuje objímka, ktorá sa dá nasadiť na objektív ďalekohľadu alebo fotoaparátu. Predáva sa aj s návodom na zhotovenie objímky. Môže sa použiť tiež začadené sklo, ale pozor! Ak sa rozhodneme pre tento spôsob, najlepšie je, ak si zabezpečíme dve sklá (po začadení ich začadenými plochami spojíme a po obvode oblepíme lepiacou páskou, aby sa nám sadze nezotierali pri manipulácii a my sme mohli sklo použiť viackrát). Plochy  oboch skiel začadíme sadzami zo spaľovania zemného plynu (tie sú dostatočne tmavé a v minulosti slúžili aj na výrobu veľmi tmavého atramentu) – teda nad horiacim plynovým šporákom. Začaďujeme v niekoľkých vrstvách, aby neostali ani miniatúrne otvory v usadených sadziach (aj malý otvor o priemere špendlíkového vpichu môže poškodiť zrak!). Svetelnú priechodnosť sadzí, prípadne jej defekty si overte pohľadom cez začadené sklo na klasickú edisonku. Nesmiete vidieť nič okolo, len rozžeravené wolfrámové vlákno. Avšak zohnať v súčasnosti klasickú edisonku, už asi bude problém 🙂 V núdzi môžete použiť aj zváračské okuliare, ale s číslom tmavosti 13 alebo vyšším. Tieto sklá poskytujú dostatočnú optickú hustotu na to, aby odfiltrovali nebezpečné ultrafialové (UV), infračervené (IR) aj viditeľné žiarenie. V žiadnom prípade nepoužívajte zváračské sklá s nižším číslom (napr. 5, 9 alebo 11)! Tieto prepúšťajú príliš veľa svetla a môžu spôsobiť trvalé poškodenie zraku. Nikdy nepoužívajte zváračské okuliare pred objektívom ďalekohľadu a ani fotoaparátu! Hrozia popáleniny optiky a okamžité poškodenie zraku. Pred začiatkom pozorovania si každopádne skontrolujte, či na skle okuliarov nie sú škrabance alebo praskliny.

Rada na záver: “s ďalekohľadom osvetleným Slnkom, treba narábať tak opatrne ako s nabitou pištoľou”, Timothy Ferris.

Anna Senčeková

¹cyklus Saros predstavuje periódu, za ktorú sa Slnko, Mesiac a Zem dostanú do relatívne rovnakých  polôh. Takáto situácia nastáva približne raz za 18 rokov a 11 dní.

ilustrač. obr.: čiastočné zatmenie Slnka z roku 2011; foto: autorka textu

Superkopy galaxií

Autor obr.: Richard Powell – [1], specifically [2], CC BY-SA 2.5, https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=54584281

Superkopami galaxií nazývame gigantické vesmírne štruktúry, ktoré vznikajú zoskupovaním menších kôp a skupín galaxií, vytvárajúc pritom ich sieť, tvorenú vláknami, alebo stenami, či vrstvami galaxií. Predstavujú najväčšie známe gravitačne prepojené štruktúry v našom vesmíre, pričom každá z nich obsahuje státisíce galaxií a rozprestiera sa na stovkách miliónov svetelných rokov. Superkopy svojimi okrajmi navzájom medzi sebou splývajú. O pôvode superkôp sa diskutuje. Pravdepodobne sú to veľkoškálové zhustenia hmoty, ktoré tu boli od čias vzniku vesmíru. Na základe mikroskopických odchýlok teploty a hustoty, sa postupne v nich formovali galaxie a ich kopy. Rozpínanie vesmíru vzdialenosti medzi nimi natiahlo tak, že vytvorili spleť rozvetvených vlákien v priestore s priemerom aj jednej miliardy svetelných rokov. Okolo zhlukov tmavej hmoty sa postupne ukladala viditeľná hmota a tá začala vytvárať už spomenuté filamenty s bodmi, v ktorých sa kopy galaxií dnes zhlukujú do uzlov. Prvé takéto vlákna boli objavené v 80. rokoch 20. storočia a prvé “prázdne miesto” poznáme od roku 1978. Tieto prázdnoty, vytvorené medzi zhlukmi galaxií, poznáme z mapy reliktového žiarenia nameranej sondou Wilkinson Microwave Anisotropy Probe, a neobsahujú spravidla žiadnu hmotu (ani baryonickú, ani tmavú), hoci v niektorých z nich bolo detegovaných niekoľko galaxií. Väčšina normálnej, ale aj tmavej hmoty, sa pravdepodobne sústreďuje v oblastiach okolo viditeľných galaktických vlákien. Medzi galaktickým médiom sa nachádza plyn a plazma – zmes elektrónov a atómov s elektrickým nábojom. Je extrémne horúce, dosahujúce až milióny stupňov.

V miestach kde sa superkopy prekrývajú, určuje sa príslušnosť galaxií do kôp, podľa ich gravitačných prejavov. Nemajú pravidelný tvar, často vytvárajú ploché alebo pretiahnuté útvary. Priemer takejto superkopy sa pohybuje od 100 do viac ako 500 miliónov svetelných rokov. Okrem svojich galaxií tieto zhluky obsahujú aj veľa horúceho plynu – desiatky miliónov stupňov – a hojné množstvo tmavej hmoty, neviditeľnej látky, bez ktorej by vesmír nevyzeral tak ako vyzerá, ale zatiaľ ju vedci nedokážu identifikovať. Naša galaxia je súčasťou Miestnej skupiny galaxií, o ktorej sa predpokladalo, že je súčasťou superkopy, ktorej stred je v kope galaxií v Panne. Avšak prepočtom pohybu galaxií sa zistilo, že táto superkopa v Panne, do ktorej patríme, je spolu so superkopou v Hydra-Centaurus, Páv-Indián a Južnou superkopou zahrnutá ešte vo väčšej superkope, nazvanej Laniakea. Mliečna cesta sa nachádza na jej vonkajších okrajoch. Laniakeu tvorí 100 000 galaxií rozložených v priestore s priemerom 520 miliónov svetelných rokov. Galaxie v nej sú gravitačne ťahané jedným smerom k jej stredu, tzv. Veľkému atraktoru. Donedávna to bol akýsi záhadný vesmírny fenomén, ležiaci na priamke za superkopou v Panne. Smer určený kopou galaxií Norma (v súhvezdí Pravítko), ktorý ukazuje na Veľký atraktor, ukrýva aj superkopu galaxií Vela (v súhvezdí Plachiet), ktorá bola objavená v roku 2016. Tieto vesmírne štruktúry naznačujú, že vesmír je oveľa zložitejší a záhadnejší, než si dokážeme predstaviť.

Anna Senčeková

Zdroje:

Large Scale Structures. Dostupné na internete: https://science.nasa.gov/universe/galaxies/large-scale-structures/ [Citované dňa: 24. mája 2026 o 19:42]

Laniakea Supercluster. Dostupné na internete: https://en.wikipedia.org/wiki/Laniakea_Supercluster [Citované dňa: 24. mája 2026 o 19:54]

RYDER, Barbara. Clusters and Superclusters. Dostupné na internete: https://www.astronomy.ohio-state.edu/ryden.1/ast162_8/notes34.html [Citované dňa: 24. mája 2026 o 19:34]

CHON, Gayoung, BOHRINGER, Hans, ZAROUBI, Saleem. On the definition of superclusters. Dostupné na internete: https://www.aanda.org/articles/aa/full_html/2015/03/aa25591-14/aa25591-14.html [Citované dňa: 24. mája 2026 o 20:03]

Kométa C/2025 R3 (PanSTARRS)

Kométa C/2025 R3 (PanSTARRS) je dlhoperiodická kométa objavená 8. septembra 2025 systémom Pan-STARRS na Havaji. . Aktuálne (apríl 2026) prechádza vnútornou slnečnou sústavou a dosahuje maximálnu jasnosť. Fotografia priložená k článku je z platformy  Wikimedia Commons s licenciou CC-BY-SA-4.0 a zachytáva jej zelenú komu a iónový chvost.

Najbližšie k Zemi sa nachádza: 26. – 27. apríl 2026 (vzdialenosť cca 73 miliónov km). Jasnosť dosahuje magnitúdu +3 až +4,5, čo umožňuje za dobrých podmienok pozorovať ju aj voľným okom  alebo bežným binokulárom. Pochádza z Oortovho oblaku a pravdepodobne ide o jej jediný prelet okolo Slnka pred opustením slnečnej sústavy. Najlepšie podmienky na pozorovanie zo Slovenska sú okolo 19. apríla +-, v ranných hodinách (cca 90–120 minút pred svitaním), nízko nad severovýchodným až východným obzorom v súhvezdí Pegasa, so smerom do znamenia Rýb. Po 21. apríli 2026 sa kométa presunie príliš blízko k Slnku a následne bude viditeľná už len z južnej pologule.

Koordináty pre pozorovateľov z oblasti Banskej Bystrice: 

Najlepší čas je medzi 04:15 až 04:45 (približne 60–90 minút pred východom Slnka). Smerom na severovýchod až východ-severovýchod. Kométa bude veľmi nízko, len 5° až 10° nad horizontom. v súhvezdí Pegasa (blízko jeho „veľkého štvorca“) a prechádza do súhvezdia Rýb. V Banskej Bystrici je dôležité nájsť miesto, kde vám východný obzor nezakrývajú hory (napr. Urpín alebo okolité vrchy smerom na východ). Ideálne sú vyvýšené miesta ako Suchý vrch, Šachtičky alebo horné časti Sásovej. Keď nájdete „Veľký štvorec Pegasa“, kométa sa nachádza pod jeho ľavou spodnou hviezdou (Algenib). Hoci môže byť viditeľná voľným okom (magnitúda cca +4), ranný súmrak kontrast znižuje. Najleošie je použiť binokulár (napr. 10×50) alebo ďalekohľad s malým zväčšením, aby ste kométu ľahšie našli na modrajúcej oblohe. Podmienky sa po 21. apríli rýchlo zhoršia, pretože kométa sa z nášho pohľadu vizuálne príliš priblíži k Slnku. Ráno 20. apríla môže byť jednou z posledných dobrých šancí na jej pozorovanie zo severnej pologule.

Po 21. apríli by sa kométa mohla dať pozorovať aj nízko nad západným obzorom, krátko po západe Slnka. Šanca uvidieť ju však bude veľmi nízka. Zatiaľ čo u nás bude sa jej poloha posúvať čoraz nižšie, pozorovatelia na južnej pologuli (napr. v Austrálii alebo Čile) budú mať na prelome apríla a mája na jej pozorovanie vynikajúce podmienky.

Ak by ste predsa len chceli skúsiť ju pozorovať aj po 21. apríli, zamerajte sa na dátum 27. apríl, severozápadným smerom približne 30 – 45 minút po západe Slnka, extrémne nízko, menej ako 5° nad horizontom, s absolútne čistým výhľadom bez budov a stromov. Okolo 30. apríla sa kométa bude nachádzať kúsok pod hviezdokopou Plejády (Kuriatka). Večerné zore však pravdepodobne jej jas preexponujú a bez silného binokulára bude prakticky neviditeľná. Večerná viditeľnosť v našich zemepisných šírkach bude skôr pre skúsených pozorovateľov s technikou nie bežne dostupnou pre bežného pozorovateľa. Pre Banskú Bystricu sú najvhodnejšie lokality na pozorovanie Suchý vrch, Donovaly, alebo Kráľova studňa.

Senčeková Anna

 

obr.: C2025_R3_(PanSTARRS)_on_8_April_2026_by Dimitrios Katevainis, licencia: CC-BY-SA-4.0

Dvojhviezda v blízkosti čiernej diery Sagittarius A

Roky sa verilo, že v blízkosti masívnej čiernej diery nie je možná existencia binárneho hviezdneho systému, z dôvodov nestability dráh oboch hviezd, spôsobenej veľmi silnou gravitáciou. Takto extrémne podmienky sa doteraz považovali za veľkú prekážku aj pri formovaní sa hviezd a preto sa doteraz ani nepredpokladalo, že by v bezprostrednej blízkosti čiernej diery, mohli nejaké hviezdy vôbec existovať. No ukázalo sa, že hviezdy sa v takýchto extrémne zložitých podmienkach sformovať môžu a dokonca v nich dokážu bez problémov aj fungovať. Skupina medzinárodných výskumníkov objavila v roku 2024 v blízkosti niekoľko svetelných dní od čiernej diery nachádzajúcej sa v centre Mliečnej cesty, nazývanej Sagittarius A, prítomnosť binárneho hviezdneho systému. Pomenovali ho D9. Binárna povaha objektu bola odhalená Dopplerovou spektroskopiou so spektrálnymi čiarami oscilujúcimi medzi modrým a červeným posunom, ktorá naznačila 372-dňovú obežnú dobu medzi týmito dvoma hviezdami.

D9 je prvá dvojhviezda, ktorá bola kedy objavená v blízkosti supermasívnej čiernej diery Sagittarius A*, v strede Mliečnej dráhy. Obrázok zobrazuje emisnú čiaru vodíka mapovanú prístrojom SINFONI na teleskope ESO Very Large Telescope. V priebehu rokov sa zistilo, že emisia okolo D9 periodicky osciluje smerom k červeným a modrým vlnovým dĺžkam, čo odhalilo, že D9 sú v skutočnosti dve hviezdy obiehajúce okolo seba. Licencia: CC BY 4.0

Štúdia o tomto objave bola publikovaná v známom recenzovanom časopise Nature Communications na základe údajov zozbieraných z teleskopu Európskeho južného observatória. Dvojhviezdny systém, nachádzajúci sa v hustej hviezdokope S, bol pôvodne zaznamenaný ako objekt vykazujúci známky prachu a plynu, ktorý sa ale správal ako hviezdy. Prítomnosť prachových a plynných častíc nám naznačuje, že by sa mohlo jednať o veľmi mladý binárny hviezdny systém. Predpokladá sa, že majú približne 2,7 milióna rokov. Extrémne gravitačné podmienky, v ktorých systém dvojhviezdy funguje, pravdepodobne o zhruba milión rokov spôsobí, že tieto dve hviezdy splynú do jedného útvaru. Obe hviezdy sa zrodili zo zvláštnych prachových objektov nachádzajúcich sa v blízkosti supermasívnej čiernej diery Sagittarius Am ktoré nazývame objektami G. Takto sa rodiacich hviezd je v uvedenom prachoplynnom mračne, pravdepodobne viac, no nie sú ešte sformované do hviezdnych telies. O povahe týchto telies a o tom, ako a vôbec mohli na takomto extrémnom mieste sformovať, sa zatiaľ veľa nevie. Z ich existencie je jasné, že čierne diery nie sú až také deštruktívne, ako sa ešte donedávna o nich verilo. Vysvetľujeme to tým, že ich, síce obrovská gravitácia, postupne so vzďaľovaním sa od telesa čiernej diery pomaly slabne, takže nedeštruuje hneď všetko v jej blízkom okolí.

Pri formovaní sa hviezd, sa v ich bezprostrednom okolí nachádza množstvo zvyškového prachu a plynu, z ktorého sa postupne formujú planetesimály a z nich planéty. Nemožno vylúčiť, že v binárnom systéme D9 sa tiež nachádza takýto materiál, avšak gravitačné podmienky neďalekej čiernej diery pravdepodobne vzniku týchto planét, zabránia.

Obrázok jadrového spektroskopického teleskopu od NASA (NuSTAR) zachytáva pohľad na supermasívnu čiernu dieru v srdci našej galaxie vo vysokoenergetickom röntgenovom svetle. By NASA – NASA, Public Domain, https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=22554706

Senčeková Anna

 

Zdroje:

Florian Peißker, Michal Zajaček, Lucas Labadie, Emma Bordier, Andreas Eckart, Maria Melamed & Vladimír Karas. A binary system in the S cluster close to the supermassive black hole Sagittarius A* Dostupné na internete: https://www.nature.com/articles/s41467-024-54748-3 [ Citované dňa 22. marca 2026 o 10:52]

 

JUSSUF, Ahmed. Binary star discovered orbiting supermassive black hole at centre of  Milky Way galaxy. Dostupné na internete: https://www.abc.net.au/news/2024-12-18/researchers-discover-a-new-binary-star-orbiting-a-black-hole/104735026 [ Citované dňa 22. marca 2026 o 11:52]

Image of the binary star D9 close to Sagittarius A. Dostupné na internete: https://www.eso.org/public/images/eso2418c/ [ Citované dňa 22. marca 2026 o 12:15]

ZMENŠUJÚCI SA MESIAC

Mesiac vnímame ako prirodzený satelit planéty, na ktorej žijeme. je to pre nás studená skala uprostred studeného vesmíru, bez atmosféry, pokrytý krátermi, skalami a regolitom. Mesiac má ale horúce jadro, podobne ako naša Zem. Získal ho v dávnej minulosti, po zrážke cudzieho telesa so Zemou. Pri kolízii, počas ktorej vznikol Mesiac, sa uvoľnilo veľké množstvo tepla. Mesiac, predtým súčasť Zemem, bol vyvrhnutý na obežnú dráhu okolo Zeme a odvtedy náš prirodzený satelit postupne chladne, čo spôsobuje jeho kontrakciu. Tá má za následok zmenšovanie jeho povrchu a tiež povrchové vrásnenie. Fotografické snímky urobené z kozmických lodí, predovšetkým misie NASA Lunar Reconnaissance Orbiter, urobila zábery zobrazujúce špecifický typ útesu na mesačnom povrchu, ktoré poznáme ako “zlomové svahy”. Tie vznikajú tak, že dve k sebe pritlačené časti mesačnej kôry, sú nútené stúpať nahor a vytvárajú špecifický morfologický tvar. Tieto sú dôkazom o prebiehajúcej kontrakcii hlboko vo vnútri mesačného telesa. Vedci odhadujú, že za ostatných niekoľko stoviek miliónov rokov, sa priemer Mesiaca zmenšil o 50 metrov a stále sa zmenšuje. Toto prirodzené sa scvrkávanie nášho satelitu má za následok mierne mesačné zemetrasenia. Tieto mesačné zemetrasenia sú známe od uloženia seizmografu na povrchu Mesiaca, pri misii Apollo 11 v roku 1969. V rozmedzí rokov 1969 a 1977 bolo týmto spôsobom zaznamenaných 28 zemetrasení v škále 2 až 5 stupňov Richterovej stupnice. Iným dôkazom o posunoch mesačnej pôdy, sú zábery zo snímok Lunar Reconnaissance Orbiter, na ktorých sú zachytené balvany spodných zlomových šálov. Odkrylo ich zvetrávanie spôsobené slnečným žiarením. Takto odkryté balvany postupne tmavnú, čím sú v kontraste s okolitými svetlými horninami. Okrem objemového zmenšovania sa Mesiaca, je nám už dávno známe, že sa tento zmenšuje aj vďaka jeho vzďaľovaniu sa od Zeme. Ročne ide približne o 4 cm. Aj túto skutočnosť máme možnosť merať pomocou zrkadiel, ktoré boli na Mesiaci ponechané misiou Apollo 11 v Mori Pokoja. Zrkadlo je vyrobené z vytavených kremičitých polokociek, namontovaných v štvorcovom hliníkovom paneli. Keď sú laserové lúče vyslané a namierené naň zo Zeme, odrazia sa od tohto zrkadla a potom sa zachytia prístrojmi opäť na Zemi. Vďaka týmto zrkadlám vieme určovať presnú vzdialenosť mesačného povrchu od Zeme. Svetelný lúč sa zo zeme vysiela cez optický ďalekohľad, z laserového zariadenia, ktoré je umiestnené na mieste, kde býva obvykle uchytený okulár ďalekohľadu. Potom sa odrazí od zrkadla v ďalekohľade a namierený na zrkadlá na povrchu Mesiaca sa potom od tohto odrazí a vráti späť do zariadenia na zemi. Tak vieme presne zmerať vzdialenosť medzi Zemou a Mesiacom v danom čase.

Vzďaľovanie sa Mesiaca od Zeme je spôsobené vzájomným gravitačným pôsobením oboch telies. Mesiac svojou gravitáciou spôsobuje na Zemi morské prílivy. Jeden príliv nastáva na zemskej strane privrátenej k Mesiacu, druhý na opačnej strane. Obrazne by sme mohli povedať, že vtedy je Zem sféroidom. Nakoľko sa Zem otáča rýchlejšie, než je čas obežnej dráhy Mesiaca okolo nej, vodný prílivový výstupok na strane mesiaca, ho gravitačne “ťahá” za Zemou, Mesiac v dôsledku tohto ťahu získava postupné zrýchľovanie, to ho posúva na vyššiu obežnú dráhu, čiže ďalej od Zeme, a to ho zas následne spomaľuje. Jeho vzďaľovanie nemá v súčasnosti na Zem a život na nej, žiadny účinok. O približne 620 miliónov rokov, jeho vzďaľovanie bude ale už zrejmé. Úplné zatmenia Slnka budú menej časté a vyskytovať sa budú iba vtedy, keď bude Mesiac na svojej eliptickej obežnej dráhe, najbližšie k Zemi. Posledné úplné zatmenie Slnka sa podľa výpočtov vedcov uskutoční približne o 1,2 miliardy rokov. Iný dôsledok vzďaľovania sa Mesiaca bude, že sa deň na Zemi bude postupne skracovať, lebo menším gravitačným vplyvom Mesiaca, sa bude Zem otáčať rýchlejšie.

Veda dokázala aj to, že bol Mesiac kedysi dávno k zemi bližšie, než dnes. Dopomohol k tomu výskum erodovaných vrstiev sedimentov v Austrálii, ktoré skúmali vedci za pomoci Milankovičových cyklov. To sú prirodzené cykly, ktoré sa v priebehu času menia a ovplyvňujú príjem slnečného svetla. Do úvahy sa tu berie dĺžka obežnej dráhy Zeme a sklon jej osi a tiež klimatický precesný cyklus, kedy sa Zem kolíše ako detská hračka “káča”, takže sa zemská os pri takomto pohybe kýva v kruhu. V jej dôsledku sa smer zemskej osi pravidelne mení. Dnes mieri os k hviezde Polárka, ale nie vždy to tak bolo a v budúcnosti to tiež tak nebude. Spojením sedimentových usadenín zachovaných v starovekých horninách s týmto cyklom vedci došli k záveru, že Mesiac bol pred 2,5 miliardami rokov, kedy sa horniny vytvorili, k Zemi bližšie asi o 60 000 kilometrov a deň trval len 17 hodín.

Anna Senčeková

Zdroje:

HOWELL, Kate. Is the Moon shrinking? Dostupné na internete: https://www.planetary.org/articles/is-the-moon-shrinking [ Citované dňa: 22. februára 2026 o 12:17 ]

RAO, Devika. The Moon, it´s Shrinking! Dostupné na internete: https://theweek.com/science/shrinking-moon-effects [ Citované dňa: 22. februára 2026 o 12:27 ]

MUZDAKIS, Madeleine. Our Moon is Slowly Moving Away From Earth a Little Bit Each Yer. Dostupné na internete: https://mymodernmet.com/moon-drifting-away/ Citované dňa: 22. februára 2026 o 12:38 ]