Pohľad na vývoj vesmíru bol v etapách ľudskej spoločnosti rôzny a značne sa líši v podmienkach staroveku od súčasnosti. V 16. stor. p.n.l. mezopotámska kultúra učila o plochej kruhovej Zemi obklopenej kozmickým oceánom. V 12. stor. p.n.l. učila Rigvéda, že vesmír vznikol zo Zlatého vajca. Babylonská mapa zo 6. stor. p.n.l. zobrazuje Zem obklopenú oceánom  so siedmymi ostrovmi tvoriacimi sedemcípu hviezdu. Biblická kozmológia z toho istého obdobia opisuje zem ako plochú a okrúhlu, plávajúcu na vode s nebeskou klenbou, na ktorej sú umiestnené hviezdy. Aristoteles (4, stor. p.n.l.) navrhol geocentrický vesmír konečný v priestore ale nekonečný v čase so Zemou umiestnenou pevne v jeho strede. Heliocentrický vesmír ako prvý formuloval Aristarchos zo Samosu (3. stor.p.n.l.). Archimedes zo Syrakúz, v tom istom období odhadol veľkosť vesmíru na 3 svetelné roky. Seleukos v 2. stor.p.n.l. doplnil Aristarchov model o slapové sily a Ptolemaios do geocentrického modelu včlenil Slnko Mesiac a okom pozorovateľné planéty ako obežnice pevne ukotvenej Zeme. Indickí a arabskí učenci v 5.-11. stor.n.l. jasne formulovali heliocentrický model. V 6. stor. n.l. Ján Filoponos navrhol vesmír konečný v čase. Hinduistická kozmológia (8. stor.n.l.) zaviedla pojem cyklického večne sa opakujúceho vesmíru. Arabskí a židovskí filozofi 9.-12.stor.n.l. zastávali teóriu vesmíru s konečnou minulosťou. V 12 stor.n.l. Fachr ad-Dín ar-Rází vyslovil myšlienku o nekonečnosti vesmíru a o množstve iných možných vesmírov. V 13. stor.n.l. bol podaný empirický dôkaz o rotácii Zeme. 15-16.stor.n.l. navrhlo (Tycho de Brahe) vesmír v ktorom planéty obiehali okolo Slnka a to okolo Zeme. Mikuláš Koperník (1473-1543) sa priklonil k heliocentrizmu, Thomas Digges ( 1546-1595) ho upravil, a jeho okraj nahradil neohraničeným priestorom s hviezdami. Giordano Bruno (1548-1600) navrhol tiež heliocentrický systém avšak Slnko v ňom nezohrávalo centrálnu úlohu, ale ho ponížil na úroveň obyčajnej bezvýznamnej hviezdy. Johanes Kepler ( 1571-1630) použil tmavú nočnú oblohu ako dôkaz konečnosti vesmíru. Newtonský vesmír ( 1642-1726) sa vyznačoval ustáleným, statickým stavom a nekonečnosťou. Descartesov (1596- 1650) karteziánsky vesmír zahŕňal systém obrovských víriacich vírov éterickej alebo jemnej hmoty vytvárajúcej to, čo by sme nazvali gravitačnými efektami. Vesmírne vákuum nebolo prázdne. Všetok priestor bol naplnený hmotou, ktorá vírila okolo vo veľkých a malých víroch. Recyklujúcu sa hmotu predstavoval hierarchický vesmír 18. storočia. Einsteinov (1879-1955) vesmír, reprezentovaný kozmologickou konštantou sa vyznačuje rovnomerne rozloženou látkou s rovnomerným zakrivením nastaveným na hodnotu lambda (kozmologická konštanta), ktorá je ekvivalentná odpudivej sile pôsobiacej proti gravitácii. De Sitterov vesmír (1917) založený na Einsteinovej teórii relativity v ustálenom stave expanduje so zvyšujúcou sa rýchlosťou s konštantnou infláciou. 20te roky 20.storočia reprezentujúce statický ustálený vesmír s večne sa recyklujúcimi časticami hmoty stáli v oponentúre k expandujúcim Friedmannovým  vesmírom (1922) – guľovému alebo hyperbolickému, v oboch prípadoch donekonečna sa rozťahujúcim. V nadväznosti na ne v Diracovej hypotéze (30. roky 20. storočia) gravitácia slabne s vývojom vesmíru. Po nich nasleduje neohraničený vesmír neohraničeného rozsahu, najjednoduchší zo všetkých, pomenovaný po Friedmanovi (1924) a s nulovým zakrivením. Po ňom   Friedmann-Lemaître Model (1927 – 29) hovorí o vesmíre s počiatočným stavom vysokej hustoty, model Veľkého Tresku. Friedmann-Einsteinov oscilujúci vesmír, kde čas je bez konca a bez počiatku a cykly Veľkého Tresku a Veľkého krachu sa cyklicky opakujú donekonečna. Edingtonov vesmír (1930) založený na statickom Einsteinovom z roku 1917 s nestabilitou narušenou do rozpínaveho režimu a neúnavným riedením hmoty, kde lambda dominuje gravitácii. Milneova kinematická relativita (1933-35) odmieta všeobecnú teóriu relativity a paradigmu rozširujúceho sa vesmíru. Gravitácia nie je zahrnutá ako počiatočný predpoklad. Rešpektuje kozmologický princíp a pravidlá špeciánej relativity. Vesmír pozostáva z konečného sférického oblaku častíc (alebo galaxií), ktorý sa rozširuje V RÁMCI plochého priestoru, ktorý je nekonečný a inak prázdny. Má stred a kozmickú hranu (povrch oblaku častíc), ktorá expanduje rýchlosťou svetla a má nekonečnú hmotnosť, v konečnom kozmickom objeme. Friedmann–Lemaître–Robertson–Walker (FLRW) model zahŕňa triedu vesmírov, ktoré sú homogénne a izotropné. Časopriestor sa rozdeľuje na rovnomerne zakrivený priestor a kozmický čas spoločný pre všetkých spolupohybujúcich sa pozorovateľov. Pri expandujúcom ustálenom stave (Bondi & Gold) (1948) rýchlosť vytvárania hmoty udržuje konštantnú hustotu, pričom hmota vzniká neustále z ničoho a priestor exponenciálne expanduje. Expandujúci ustálený (Hoyle) (1948) pri vytváraní hmoty udržuje konštantnú hustotu. no  keďže rýchlosť vytvárania hmoty musí byť presne vyvážená s rýchlosťou expandovania priestoru je systém nestabilný. Ambiplazma Hannesa Alféna  a Oskara kleina (1965) je založená na plazmovej kozmológii, kde je vesmír zobrazený ako „meta-galaxie“ rozdelený dvojvrstvami, pričom ostatné vesmíry sú tvorené z iných bublín.  Vďaka anihilácii hmoty a antihmoty ustavične expanduje a jednotlivé bubliny udržuje oddelené a vzďaľujúce sa, čo im bráni v interakcii. Kozmická inflácia Alana Harveya Gutha (1980) obsahuje zastupuje mnohonásobný vesmír v podobe bubliny  s Veľkým Treskom, kde  ostatné vesmíry sú tvorené z iných bublín. Prebiehajúca vesmírna expanzia udržiava bubliny oddelené a vzďaľuje ich, čo im bráni v interakcii. Andrei Linde (1983) formuloval model s viacerými vesmírmi – multivesmír, založený na koncepcii studenej inflácie, v ktorej sa inflačné udalosti vyskytujú náhodne, každá s nezávislými počiatočnými podmienkami. Bubliny nukleujú v kvantovej pene. Oscilujúci vesmír Paula Steinhardta a Neila Turoka (2002) obsahuje tzv. M-teóriu, kde dve paralelné roviny alebo membrány periodicky kolidujú vo viacdimenzionálnom priestore, takže vesmír expanduje a sťahuje v pravidelných cykloch, s kvintesenciou tmavej hmoty. A nakoniec tu máme oscilujúci vesmír Lauris Bauma a Paula Framptona (2007), v ktorom sa vesmír rozdeľuje na veľký počet oddelených častí. Časť, v ktorej žijeme my sa sťahuje a obsahuje len tmavú hmotu s nulovou entropiou. 

-AnSen-

Zdroj:

Wikipédia (https://sk.wikipedia.org/wiki/Kozmol%C3%B3gia)

Pridaj komentár