Astronómia je najstaršia veda o prírode. Pozorovanie dejov na oblohe uľahčovalo poľnohospodárske práce, pomáhalo v stavebníctve a ovplyvňovalo náboženské kulty. Postavenie Slnka a Mesiaca umožňovalo merať čas, od čoho sa priamoúmerne odvíjal kolobeh obrábania pôdy. Postavenie súhvezdí pomáhalo k lepšej orientácii cestovateľom a moreplavcom. Najstarší dochovaný zákres súhvezdí bol nájdený na hlinenej tabuľke z roku 1600 p.n.l. Nepriamo tak bola aj definovaná zemská ekliptika (zdanlivá dráha Slnka počas roka na pozadí súhvezdí).
Vôbec najstarším záznamom astronomických pozorovaní sú pravdepodobne rytiny v kosti, staré 30 000 rokov, na ktorých sú podľa odborníkov zaznamenané fázy Mesiaca.
V údolí Aosta v severnom Taliansku bol objavený dolmen, ktorý slúžil na určovanie minimálnej deklinácie (uhlová vzdialenosť telesa od svetového rovníka; môže byť severná alebo južná) Mesiaca.
V Írsku sa zas našli najstaršie slnečné hodiny pochádzajúce z roku 4000 p.n.l.
V roku 3200 p.n.l. sa v Číne, podľa písomných záznamov, stavali prvé astronomické observatóriá a z roku 3000 p.n.l. pochádzajú petroglyfy (rytiny v skalách) zo Stredného Arménska so sférickým znázornením Zeme i kresby súhvezdí Lev, Býk a Baran..
Egyptské rukopisy z 3. tisícročia p.n.l. obsahujú záznamy o cyklickom sa opakovaní zatmení Slnka v Číne v tom čase bežne pozorovali konjunkcie (zdanlivé priblíženie sa) planét s Mesiacom a vedeli predpovedať zatmenia Slnka.
V roku 2306 p.n.l. vyšla Čínska astronomická kronika. Bola tiež nájdená kosť zo záznamom zatmenia Mesiaca pochádzajúca z obdobia 1600 – 1100 p.n.l.
V Babylone sa koncom tretieho tisícročia p.n.l. bežne, za účelom vytvorenia kalendára, pozorovali jasné hviezdy a planéty voľným okom. Babylončania boli tí, čo zaviedli sedemdňový týždeň a zaviedli kalendárny mesiac.
V biblickej knihe Jób sa spomínajú Plejády (Kimah), Orión (Kesil) a Veľký Voz (Aš), ktorý sa otáča a tak nepriamo dosvedčuje rotáciu Zeme.
Na Sargonových tabuľkách (Babylon) z roku 1700 p.n.l. sa našli pozostatky zápisov z pozorovaní Venuše pri východe a západe Slnka, jej viditeľnosť, rôzne astronomické javy a iné udalosti. Prvý záznam zatmenia Slnka v Babylone pochádza z čias vlády Sandanapala III.
V roku 1100 p.n.l. určili Číňania sklon zemskej ekliptiky(zdanlivá dráha Slnka počas roka na pozadí súhvezdí) na 23°51´(!).
V 9.stor. bolo v Ninive pozorované prstencové zatmenie Slnka.
Egypťania verili, že vesmír má tvar gule. Zem znázorňovali ako kruh, či disk, plávajúci na svetovom oceáne.
Babylončania považovali Zem za guľu, okolo ktorej sa rozprestiera nebo, tiež guľovitého tvaru, s niekoľkými sférami.
Tvorcovia slnečných hodín už ale ani omylom nemohli pochybovať o tom, že Zem je guľatá. Pythagorejci ju dokonca ako guľu, považovali za najdokonalejšie teleso.
Planéty od hviezd rozoznávali už starí Sumeri a Egypťania rozdeľovali dokonca planéty na vnútorné a vonkajšie, pričom im nebol neznámy fakt, že Venuša spolu s Merkúrom obiehajú okolo Slnka(!).
Zvieratník ekliptikálnych súhvezdí (súhvezdia na pozadí ročnej dráhy Slnka; sú totožné s astrologickými)sa stal ale významný hlavne pre potreby astrológie.
Prvý, kto vyslovil domnienku, že Zem sa otáča okolo svojej osi bol Filolaus. Aristoteles rozviedol guľovitú predstavu Zeme ďalej zdôvodneniami ako boli napríklad, nerovný pás tieňa, ktorý vrhá na Mesiac Zem pri mesačných zatmeniach, alebo tým že z rôznych častí zemského povrchu, nie je vidieť tie isté hviezdy..
Prvý, kto pochyboval o obiehaní Slnka okolo Zeme bol Aristarchos z ostrova Samos (320-250 p.n.l.). Hoci jeho pôvodný opis systému sa nezachoval, poznáme jeho názory z komentárov iných autorov, napríklad Archimeda zo Syrakúz (287-212 p.n.l.), či Senecu (1.stor. p.n.l.).
O precesii (kruhový pohyb pólov zemskej osi na hviezdnom pozadí, podmienený gravitačnými vplyvmi Mesiaca a Slnka na Zem, čo má za následok aj pohyb bodov rovnodennosti. Svetový pól tak opíše kružnicu za 25 800 rokov, tzn. že sklon zemskej osi je 23,5°takže nie vždy ukazuje severný pól na Polárku) hovoril prvý Hipparchos vychádzajúc zo vzájomných polôh stálic v pozorovaniach Aristyllosa a Timocharisa.
V stredovekej Európe bolo málo učencov s hlbokými astronomickými znalosťami, preto bola Európa schopná prebrať od Grékov len jednoduchší dvojcentrický Aristotelov obraz sveta (Merkúr a Venuša obieha okolo Slnka a ostatné planéty okolo Zeme). Naopak, zložitejším Ptolemaiovým systémom sa začali zaoberať islamskí astronómovia. Al-Chvárizmí vypracoval ako prvý astronomické tabuľky a al-Hasíb ako prvý zaviedol do výpočtov tangens. Ale skúmali a rozvádzali aj ten Aristotelovský obraz sveta. Al-Battání bol tvorcom tabuliek s opisom parametrov dráhy Slnka na rok 880 n.l., vypočítal tiež dĺžku tropického roka(doba, za ktorú Zem obehne okolo Slnka vzhľadom k jarnému bodu, tzn. 365,24219 dní, čo sa stalo základom gregoriánskeho kalendára, ktorý mimochodom používame dodnes.
Z prác práve islamských astronómov, pochádzajú hviezdne katalógy s ilustráciami, trigonometrické výpočty, výskum lomu svetla a už spomínané astronomické tabuľky.
Kresťanská Európa, pod vplyvom doslovného výkladu Biblie, mala veľké ťažkosti s utváraním si obrazu a názoru o svete, čo malo nemalý vplyv aj na európskych vedcov, pretože postoj cirkvi pracoval skôr s mágiou, mystikou a iracionalitou, čo výrazne potláčalo vedu a jej rozvoj. Cirkev kládla na prvé miesto dogmy, takže od 14.stor. n.l., bolo vedecké učenie v Európe zakázané (!). K Aristotelovým prácam sa Európa vrátila až o storočie neskôr a zrodila takých géniov ako bol Koperník či Kepler. Koperníka však čakala ťažká úloha. Musel vyvrátiť nie len cirkevné dogmy, ale aj aristotelovsko-ptolemaiovský systém (!), pretože ani jeden ani druhý absolútny heliocentrizmus nepripúšťal.
V 15.stor. n.l. vyšlo prvé tlačené astronomické dielo – Melsova Cosmographia (1471).
V 16.stor. n.l. to bol Tycho de Brahe, ktorý za pomoci nástenného kvadrantu, zmapoval oblohu tak presne, že sa to nikomu pred ním ani po ňom už presnejšie nepodarilo. Avšak stále považoval geo-heliocentrizmus za absolútne nemenný. Veril, že Mesiac, Slnko a hviezdy obiehajú pevne ukotvenú Zem a ostatné planéty krúžia okolo Slnka. K tomuto systému sa prikláňal aj Komenský.
Kepler zas ako prvý vysvetlil, že dráhy planét sú elipsovité a nie kruhové, ako sa dovtedy verilo, čo mimoriadne zjednodušilo planetárnu geometriu. Tak vznikol 2. Keplerov zákon, aj keď ten prvý bol objavený až po ňom.
Galileo Galilei sa pričinil k rozvoju európskej astronómie svojimi pozorovaniami pomocou ďalekohľadu, pri ktorých nie len že objavil (resp. pozoroval) Jupiterove mesiace, ale vďaka pozorovaným fázam Venuše jednoznačne dokázal, že obieha okolo Slnka. Jeho podiel na heliocentrizme sa tak stal veľmi výrazný.
Všetky tieto objavy korunoval I. Newton syntézou všetkého dovtedy objaveného. Jeho gravitačný zákon tak spojil Keplerovu nebeskú mechaniku a Galileiho zemskú mechaniku. Zjednodušene povedané: sila, ktorá umožňuje planétam obiehať okolo Slnka, je tá istá, ktorá priťahuje telesá k Zemi. A tak sa stal zakladateľom dynamiky sveta. Chápal dôvody prílivu a odlivu, tvary kometárnych dráh, sploštenie Zeme, či precesiu. Európa sa začala blížiť k novoveku a konečne s racionálnym pohľadom na svet.
-AnHa-
ZDROJ:
Ladislav Druga: Úvod do dejín astronómie (SÚH Hurbanovo 2013)
O VESMÍRE TROCHU INAK 